Čo je to pokoj ?

22. prosince 2015 v 9:03 | Thomas Kvašňovský |  Vysvetľujem


Mnohí túžime po pokoji. Túžime po tom, čo nemáme. Hľadáme rovnováhu. Stav, ktorý prevažne prežívame, je stav nepokoja. Náš pokoj je stále narušovaný udalosťami, ktoré zažívame, ale aj našimi vlastnými myšlienkami, rozhovormi, pocitmi. Tak, ako nemožno bez následkov poškodenia do nekonečna naťahovať tetivu v luku, tak nie je možné dlhodobo bez následkov zotrvávať v stave nepokoja.



V evanjeliu sv. Ján píše: "Ježiš vo svojej reči pri poslednej večeri hovorí:"Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva."



Aký pokoj, hľadáme vo svete, metrixe?



V Ježišovom posolstve je naznačené, že vo vonkajšom svete môžeme nájsť maximálne uspokojenie, aj to len dočasné, nie pokoj. V pôžitkoch, jedle, sexe, zábave, relaxe. Po napätí, pracovnom zaťažení, po dlhom prepínaní síl, po boji, obranách a útokoch túžime zrelaxovať, oddýchnuť si. Vyliečiť si rany. Pre niekoho je to dovolenka, pre iného spánok alebo prechádzka či stretnutie s priateľmi. Pre ďalšieho zábava, možno alkohol alebo milenka, milenec. Veľa očakávaní vkladáme do dlho odopieraného relaxu, napriek tomu často k naplneniu týchto očakávaní nedôjde. Dovolenka je plná stresu, opäť napätie a nepokoj rastie. Vzťahy sa komplikujú.



Kde hľadať pokoj, po ktorom túžime?



Pokoj sveta je pokojom, ktorý hľadáme mimo seba, ale nepokoj ten predsa máme v sebe. Pokoj Kristov je, naopak, pokojom zvnútra.
Spojme si do reťazca slová pokoj a spokojnosť. Trvalo udržiavaný stav spokojnosti vedie k pokoju v duši, pokiaľ človek má vyliečené vzťahy.



Etikoterapia vidí príčinu nepokoja, napätia, ale aj chorôb v narušených vzťahoch. Tie môžu byť narušené buď k iným, sebe alebo aj celku, ktorého sme súčasťou, a ktorý nás presahuje.



Ak máme na niektorej rovine narušené vzťahy, dôsledkom je nespokojnosť, a teda neprítomnosť pokoja v duši. Ten sa prejavuje podráždením, všetko nás hneď rozčuľuje, hnevá. Ale aj narušeným spánkom. Človeka prenasledujú myšlienky, ktoré sú nepríjemné, hryzie ho svedomie. Je to signál, že niečo nie je v poriadku. Ak je človek nasmerovaný na vonkajší svet, príčinu nespokojnosti hľadá mimo seba.



Neskôr sa dlho udržiavaná nespokojnosť prejaví narušeným krvným tlakom a reťazením rôznych ochorení. Nepokoj deštrukčne narúša našu psychiku i telo.
Je to akoby sme niečo na svojom vzhľade chceli upraviť v obraze zrkadla.



Takto sa prejavuje ignorácia, neznalosť základného zákona, ktorý pôsobí vo vesmíre - zákona rezonancie. Ak mu rozumieme a chápeme, že podobná rezonancia priťahuje rezonanciu podobnú, potom v tomto zákone a jeho správnom uplatňovaní môžeme nájsť cestu k pokoju.



Dlhodobo udržiavaná nespokojnosť vedie k sebadeštrukcii. Nič nie je v poriadku, čokoľvek, na čo pozrieme, nás znepokojuje, rozčuľuje, vyvoláva stav úzkosti, strachu a napätia. Ak v takomto vzorci správania, takejto životnej stratégii zotrvávame, bude sa stále prehlbovať. Neskôr už nájdeme úľavu iba v sedatívach, antidepresívach, ktoré však neliečia príčinu, iba nás nakrátko od tlaku oddelia, respektíve znecitlivia našu vnímavosť voči nemu. Je to slepá ulička, ktorú mnohí opätovne skúšajú a hľadajú z nej cestu von. Zo slepej uličky však existuje iba cesta späť. Musíme sa teda vrátiť na počiatok. Ku križovatke, kde sme opustili svoj vnútorný pokoj a vydali sa cestou nespokojnosti.



Ako premýšľa nespokojný človek?
Kde sú korene jeho nespokojnosti?



Nespokojný človek je s máločím skutočne spokojný. Na všetkom mimo seba vidí chyby, nedostatky. Kritikou sa usiluje zvrátiť tento stav a upozorňovať na to, ako by veci mali vyzerať, ako by mali ľudia premýšľať, konať. Človek sa usiluje zmeniť svet na svoj obraz tak, ako ho on považuje za správny. Má vytvorený obraz sveta, akoby mal vyzerať a robí všetko preto, aby dosiahol taký obraz svojho sveta, ako si praje. Používa na to silu, manipuláciu, svoju inteligenciu. Takáto životná stratégia môže pretrvať celý život. Takto zmýšľajúci a konajúci človek odchádza z tohoto sveta nespokojný, nenaplnený, ukrivdený. Odchádza v bolesti, svoje peklo života si berie so sebou do večnosti.



Postupne dospeje k poznaniu, po mnohých skúsenostiach, pokusoch a omyloch meniť vonkajší svet, že ho v skutočnosti meniť nemôže. Berie mu to príliš veľa energie a únava ešte viac prehlbuje nepokoj, preto obráti všetku nespokojnosť proti sebe. Nespokojnosť otočená proti sebe má za dôsledok zníženie sebaúcty, sebavedomia, sebadôvery a sebalásky. Jej príčinou je nedôvera v inteligenciu, ktorej sme súčasťou, teda pýcha.
Začína trvalá bolesť duše. Nepomáhajú návykové látky, ani iný únik. Človek nemôže utiecť sám pred sebou.



Takýto človek sa nemá rád, stále sa vo vnútornom dialógu kritizuje, poúča, akým by mal byť, zdôrazňuje svoje slabé miesta. Sebadeštrukcia takto prerastie v úplné sebazničenie. Prichádzajú ťažké zdravotné poškodenia, psychické poruchy, ochorenia na telesnej úrovni, ťažké diagnózy.



Takto ťažko prežitým životom získava človek osobnú skúsenosť, že napriek toľkej sebakritike, trvalej nespokojnosti nedosiahol vytúženú spokojnosť so sebou i svetom, a teda ani vytúžený pokoj.
Jediným zmyslom takto prežitého života sa stáva poznanie, že zotrvávať v takomto stave je slepou uličkou. Ľudská duša si túto skúsenosť nesie so sebou. Mnoho ľudí potom presne vie, čo v živote nechce. Čomu sa potrebujú za každú cenu vyhnúť. Dôsledkom obrátenia pozornosti na negatívne aspekty života, ktorých sa túži vyhnúť, je nárast stresu, čo je opäť príčina nepokoja. Zatiaľ nevedia, čo chcú.



Kde je cesta?



Etikoterpia vychádzajúc z poznania zákona rezonancie odporúča prepólovať z nespokojnosti na spokojnosť.
Pomalými krokmi cez sebauvedomovanie hľadať to, čo ma napĺňa. Rozpamätať sa na svetlé okamihy života. Na lásku, priateľstvo, zdieľanie. Na harmóniu, na všetko krásne, čo život priniesol. Napĺňať postupne svoj džbán života spokojnosťou a vďačnosťou. Namiesto milióna vecí, ktoré nechcem, sa zamerať na niekoľko takých, ktoré chcem. Napríklad mať pokoj v duši a byť šťastný.



Uvedomiť si, čo všetko v živote mám, čoho všetkého sa mi dostáva. Namiesto porovnávania sa s inými, čo je porovnávanie neporovnateľného, radšej zamerať svoju pozornosť na uvedomenie si svojho rastu. Vidieť každý aj ten najmenší pokrok, každý krok vpred oceniť a byť si zaň vďačný.



Cesta k takémuto sebauvedomovaniu vedie cez liečenie mnohých emočných zranení, ktoré sa v človeku nahromadili, cez hľadanie vlastnej emočnej slobody.
Vyliečiť si emočné zranenia je možné len na emočnej úrovni. Mnohí si myslia, že stačí porozumieť. Porozumieť, pochopiť je dôležité, ale je potrebné nahromadené napätie aj uvoľniť. To na emočnej úrovni prichádza cez katarziu, slzy. Či už sú to slzy dojatia, porozumenia alebo slzy odpustenia, vždy liečia dušu.

K spokojnosti vedie cesta cez múdrosť.



Múdrosť má zdroje v informáciách, poznatkoch, skúsenostiach a zručnostiach a správnych postojoch. Ich prienikom je hlboké poznanie, poznanie života i seba samého.



Práve túto múdrosť, poznanie v sebe obsahuje modlitba sv. Františka Assiského:
"Bože, daj mi spokojnosť prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, daj mi odvahu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť, no daj mi múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých."



Túto múdrosť má v sebe aj príbeh, ktorý v Indii rozprávajú mnísi - svámiovia deťom a ľuďom na satsangoch. "V srdci človeka žijú dve Bohyne. Bohyňa múdrosti Sarasvatí a Bohyňa hojnosti Mahalakšmí. Ak sa budete klaňať a prosiť Mahalakšmí o bohatstvo, ona pred vami bude stále utekať a vábiť vás, aby ste jej slúžili. Ak však požiadate Sarasvatí o múdrosť, ona vám ju dá. Potom Mahalakšmí žiarli a začne vás rozmaznávať."



Bystrí pochopili, tí ostatní skúsia nájsť pokoj tým, že budú chcieť niečo mať, niekým sa stať alebo cez iných naprávať tento svet, preraziť slepú uličku vlastnou hlavou.



Vidíme taký svet, aký máme v sebe.



Vonkajší svet je priemetom svetov, ktoré máme každý v sebe. Ak sme nespokojní so svetom, treba nazrieť do vlastného vnútra a nájsť tie postoje, ktoré nás nepodporujú v cieli žiť v pokoji, šťastní, hojnosti a radosti.



Mnohé naše názory, presvedčenia, poznatky nám už doslúžili. Prejavme im vďačnosť za to, že nás doviedli až do bodu, keď sme rozpoznali, že už ich nepotrebujeme. K poznaniu, že môžeme zaujať nové postoje, ktoré nás budú v cieli dosiahnuť spokojnosť podporovať. Ak to dokážete, budete so sebou spokojní a potom vo vašej duši zavládne pokoj.



Ak prijímame a dávame, sme v súlade so svetom, sme šťastným dieťaťom, máme radosť, cítime pokoj v duši, lásku v srdci, sme šťastní, spokojní.


To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama