Voda má rozpustené vlasy

5. prosince 2015 v 9:23 | Thomas Kvašňovský |  Vysvetľujem

spievajúca rieka
Predstavte si spievajúcu rieku. Žblnkoce, šumí, vlní sa a pení. Pstruh čaká v tôni na neopatrnú korisť. Urobíte len malý pohyb a zmizne niekde hlboko pod koreňmi vŕb, kde je vždy v bezpečí. Mocné vŕby, vypínajúce sa vysoko nad vodou, aj tie malé, poskrúcané, tvoriace nepreniknuteľný závoj, poskytujú útočisko orieškovi i ďalším jeho opereným bratom. Len srnky vedia o preplietajúcich sa cestičkách, ktoré vedú k chladnej vode. V tieni stromu zahliadne bystré oko siluetu volavky. Nehybne čaká v celej svojej vznešenosti dlhé minúty.
O kúsok ďalej sú po vlaňajších povodniach obnažené brehy, ktoré veľká voda v zátoke vymodelovala. No tento svah nie je bez života. Svoje hniezdo si tu vyhĺbil rybárik, modrý drahokam - skvost našej prírody. Vracia sa obťažkaný striebornou rybkou v zobáku, aby nasýtil svoje mláďatá, ktoré sa hlásia o vlastné miesto na svete.
Veľká voda upravila dno riečišťa a naniesla doprostred toku štrkovú lavicu. Je to úzky ostrovček zložený z okruhliakov, drobných kamienkov a piesku. Ani ten však nie je bez života. V plytkých vodách vôkol neho sú v bezpečí húfy drobných rybích ikier. Vyhrievajú sa na slniečku a zbierajú silu pre svoj ďalší život. Pod väčšími kameňmi oddychujú raky, čakajúc na súmrak, aby sa vydali za potravou. Samotný ostrovček tiež nie je pustý. Prvé otužilé byliny roztvorili svoje listy i kvety v ústrety slnku. Sú tu aj prvé stromy. Malé semenáčiky briez a javorov ako prísľub ďalšieho vývoja spejúceho k rovnováhe a harmónii...

Ale čo to? Nálada sa náhle zmení. Je tu nejako tiesnivo: Človek. Okolo neho poletujú jeho myšlienky- čísla, metre štvorcové, koeficienty, tabuľky. Sčítava, násobí, delí. Rýchlym pohybom očí si prezrie celý ten obraz. Zastaví sa. Niečo zapisuje. A hneď sa ponáhľa ďalej... Nebol to hocikto, bol to vodohospodár... Až po dlhšej chvíli vracia sa všetko k svojmu harmonickému stavu.
My však pokračujeme ďalej. Po niekoľkých kilometroch počujeme v zátoke čudesné rachotenie, škrípanie a vŕzganie. Už je to isté, korytom samotnej rieky ženie sa veľký žltý bager. Obrovskou lyžicou presne podľa plánu vyhlbuje koryto. Trhá korene stromov, nepýta sa rakov ani ikier a bez milosti ich naberá a sype na neúhľadné násypy vedľa rieky. Všetko, čo môže, uteká - avšak, ak má kam. V hlbokom blate, kde ešte na jar kvitli divé kosatce a záružlie, šmýka sa s námahou nákladné auto, doplna naložené kameňom zo vzdialeného lomu. Tesne na brehu kameň vyklopí a už frčí späť po ďalšiu várku. Ruky robotníkov ihneď uchopia mohutné kvádre a strojovým, neradostným tempom ich ukladajú do betónu, jeden vedľa druhého na brehy a miestami aj na dno. Ideme ďalej, a keď utíchnu posledné hrubé hlasy a necítime už ani zápach cigarety, zastavíme sa a načúvame.
upravená rieka
Vôkol nás je smutno. Lúka je síce už upravená, ale kto vie, či bude môcť povstať opäť vo svojej pôvodnej kráse. Rieka, teda ten kanál pred nami, už nespieva, len akosi monotónne preskakuje. Pstruhy sa odsťahovali tam, kde sa môžu schovávať medzi koreňmi. Ani volavkám sa tu nepáči. Rybárik si v betónových brehoch hniezdo postaviť nedokáže, a tak sa odsťahoval tiež. Zmizli ostrovčeky, aj staré, pokrútené vŕby. Nič z toho nemôžu nahradiť ani nanovo vysadené stromčeky v presných rozstupoch na protipovodňovej hrádzi. Je po radosti. Nie je v rieke, ani na lúkach. Márne ju však budeme hľadať aj u robotníkov alebo vodohospodára, ktorý podľa starých noriem pracuje už príliš dlho bez toho, aby zistil, že nie tabuľky a vzorce, ale hlas krajiny, rieky a lúk je to, čím sa treba riadiť. Radosť nemáme ani my, ľudia, ktorí tento nemalý zisk betonárok a firiem s lomným kameňom z daní zaplatíme.

Málokto sa dnes zaujíma, alebo dokonca cíti akési zadosťučinenie, keď vidí spútané brehy, v domnení, že nabudúce sa už také škody stať nemôžu. Snáď viac ako hŕstka ľudí dnes už vie, že vodu je potrebné v krajine zadržať čo najdlhšie. V močariskách okolo riek a v krútiacich sa ramenách, ktoré v prípade dlhotrvajúcich dažďov nasiaknu ako špongia a vodu vydávajú pomaly s veľkým oneskorením. Nie ju urýchliť vybetónovaným korytom v ústrety veľkým mestám, ktoré náporu takej rýchlej vody nemôžu bez veľkých škôd odolať.
Hlas prírody, o ktorom bola reč, treba vypočuť a začať s ním spolupracovať. Hlas znie. Bude znieť hlasnejšie, či ho budeme počuť, alebo nie. Či budeme konať v súlade s jeho nabádaním, alebo proti nemu. V druhom prípade budeme opäť poučení. O rok? O dva? Mohutný organizmus, ktorý tento hlas vydáva, pracuje bezpodmienečne pre návrat k harmónii. Nenechá sa posmievať a na svetovom dianí si všimnime, ako silnie a stáva sa mocným.
Prial by som si, aby sme sa poučili ešte skôr, ako budeme opäť napomenutí... Miera trosiek záleží len na nás samých. S radosťou pritakať celému životu vo vesmíre, to nech je našou starosťou a cieľom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama