Zámer života

20. prosince 2015 v 13:56 | Thomas Kvašňovský |  Vysvetľujem
Zamysleli ste sa niekedy nad otázkou, kam smeruje váš život?
Máte pocit, že ste vo vleku života, že život je ťažký, že je to neprestávajúci boj o prežitie či živorenie?
Potom pravdepodobne nežijete svoj život, ale necháte, aby ho za vás žil niekto iný.
Etikoterapia ako cesta k celistvosti pomáha nachádzať kľúče k tomu, ako sa pozrieť na pravdu o živote, o svojej existencii.
Prečo je dôležité mať jasný zámer života?
Ak človek nikdy nepremýšľal o tom, odkiaľ a kam smeruje, potom sa životom iba potáca alebo skôr je niekým iným životom postrkávaný tam, kde ho chce mať. Taký život sa stane reaktívnym. Človek reaguje na životné situácie, ktoré si sám nevedome vytvára. Nevie však o tom, že si ich vytvára sám. Reaguje teda s pocitom nevôle, odporu na to, čo si sám do života vytvoril, stvoril. Odmieta úrodu, ktorú sám sial.
Smutná je žatva toho, kto nevedome sial to, čo teraz žne a odmieta to.
Smutný príbeh človeka, ktorý neobjavil hodnotu vlastného života a svoj vnútorný potenciál byť strojcom vlastného naplneného šťastného života.
Dnes už je veľa literatúry a čoraz viac učiteľov, ktorí učia, že to najdôležitejšie je Láska. Teóriu už poznáme mnohí.
Ako túto pravdu aplikovať v každodennom živote?
Začať treba tým, že si človek ujasní ciele. Ciele môžeme mať krátkodobé, strednodobé ale aj dlhodobé. Práve tie posledné by mali byť našimi strategickými cieľmi. Ak takýto cieľ presahuje našu ľudskú existenciu, náš vlastný život, stane sa životným zameraním.
To, aké ciele si postavíme, ovplyvňujeme žitými hodnotami. Teda nie hodnotami, ktoré považujeme za vysoké, ale tými, ktoré v skutočnosti, v pravde žijeme. Často človek podlieha sebaklamu, že žije tie správne hodnoty, že sa nimi riadi v živote. Týmto sebaklamom si pozdvihuje sebaúctu, nahovára si, že chyba bude niekde inde, a preto sa mu život zdá ťažký. Niekto iný mu nepraje, niekto iný mu bráni... takýto človek ukazuje ostrým prstom na vonkajší svet, tri ohnuté prsty však ukazuje na neho samého, to je odpoveď duše, kde treba hľadať.
Čo sú žité hodnoty?
Čo považujeme vo svojom živote za hodnotné, cenné, vzácne.
Zamyslite sa, čo je vám v živote vzácne, čo nechcete stratiť alebo čo chcete vo svojom živote určite mať natrvalo?
Partnerka alebo partner vás požiada, zostaň tento víkend doma, urobíme si pekný víkend, zažijeme spolu niečo pekné. Ak odpoviete, že radi, ale nie je to možné, pretože máte veľa práce, veď si chcete kúpiť auto, a tak práca cez víkend je nevyhnutná, potom je práca vaša žitá vysoká hodnota, navonok by ste možno deklarovali, že je ňou láska.
Pravda je však taká, že v tomto prípade práca dostáva pred láskou prednosť.
Etikoterapia nás učí rozpoznávať sebaklam, a teda pravdu, ktorá oslobodzuje. Ak prestaneme trpieť sebaklamom, môžeme prevziať zodpovednosť za scenár nášho života. Ak sa nám ten doterajší nepáči, môžeme ho začať prepisovať.
Ciele, za ktorými ideme, formujú to, aký pocit zo života máme.
Ak sú strategickými cieľmi nášho života ciele z hmotného sveta, potom šťastie, ktoré nám prinášajú, je prchavé, pominuteľné, dočasné. Trvalé vnútorné šťastie, naplnenie, celistvosť prinášajú také ciele, ktoré náš život presahujú. Ak sme na ne nasmerovaní, potom nás dostanú do zóny rovnováhy, do zóny celistvosti.
Krátkodobé ciele, ktorými napĺňame svoje každodenné potreby, môžu byť z hmotného sveta, v krátkodobom horizonte si uvedomujeme ich pominuteľnosť.
Nelipneme na nich. Potom dosahovanie hmotných cieľov alebo kariérnych cieľov, teda niečo mať alebo sa niekým stať, môže byť dobrým spôsobom, ako zmysluplne naplniť svoj životný priestor, pokiaľ touto našou činnosťou sme užitoční nielen pre seba, ale aj pre iných.
Krátkodobé denné ciele by mali podporovať a byť v súlade s našimi cieľmi strednodobými. Tak si plánujeme rodinu, spoločenský status, ktorý vyjadruje mieru našej užitočnosti pre iných, splnenie túžob, snov, s ktorými sme do života prišli. Tieto strednodobé ciele by mali podporovať, byť v súlade s našimi strategickými cieľmi.
Strategické ciele, pokiaľ chceme nájsť pokoj v duši, nájsť zdroj našej životnej sily, by mali byť nasmerované na náš vlastný osobnostný rast. Rásť znamená rásť do celistvosti, rásť do hojnosti, zdravia, šťastia, spokojnosti a radosti.
Z tohto reťazca vyplýva, že ak nás naše denné krátkodobé ciele podporujú v naplnení strednodobých a tie zas podporujú náš strategický zámer života, môžeme žiť zmysluplný, naplnený život.
Ak človek žije úplne bezcieľny život, odrazí sa to na hmotnej i duchovnej chudobe. Takýto človek môže zažívať existencionálnu prázdnotu života, stratu zmyslu, prežívať negatívne pocity, akými sú sebaľútosť, pocit krivdy, hnev, smútok, trápenie sa. Z jeho života sa buď vytratí, alebo nikdy nepoznal skutočnú radosť.
Ak si stavia iba hmotné ciele - niekým sa stať alebo niečo mať, v istej chvíli bude konfrontovaný so strachom zo straty nadobudnutého statusu, majetku, moci, slávy.
Tento strach, že príde o všetko, na čom roky pracoval, čo tvorilo jeho najvyššie hodnoty, ho môže dostať do depresie, doviesť k ochoreniam. Ten strach je však varovaním, aby svoje postoje prehodnotil, lebo inak na sklonku života stratí všetko, čo mu bolo cenné. Odchádzajúca duša si nič hmotné so sebou neberie, ani spoločenský status, ocenenia, ani slávu, ani moc.
Strata hmotného bolí, lebo hmota nezostáva bezo zmeny, je všetko pominuteľná, prechádza neustálou zmenou. Energie, molekuly sa zoskupia, vytvoria stoličku, ale ona sa po čase rozpadne a všetko, čomu venujeme čas a energiu v hmotnom svete, to v istej chvíli zanikne. Či je to kvet, ktorý rozkvitol, po čase sa uzavrie. Či je to tibetská mandala, ktorú Tibeťania sústredene stavajú a potom ju na znak pominuteľnosti zosypú, vysypú do vody, ktorá ju roznesie. To všetko je hmotné.
Ani práca, ani rodina nemôžu byť najvyššími hodnotami
Kto si, napríklad na práci postaví svoj život a hodnoty, jeho svet sa zrúti a rozsype v momente, keď stratí prácu. Vidíme to veľmi často, že ľudia, ktorí mali najvyššiu hodnotu prácu, potom do dvoch rokov, ako odídu do dôchodku, často ochorejú a zomierajú na infarkty, nespokojnosť, na stratu zmyslu života. A keďže nemajú ďalší zmysel a ani ho nehľadali, odchádzajú zo života. Stratili zmysel života, stratili sami seba, stratili vlastný život. Nemali jasne definovaný strategický cieľ života rásť, cieľ rásť v tom, ako sa učiť vytvárať porozumenie iným aj sebe, rásť v tom, ako byť čoraz viac užitočným iným aj sebe, ako vytvárať svoj pocit naplnenosti, celistvosti, vnútorného súzvuku a pokoja v duši.
Veľa ľudí má najvyšším zmyslom života najužšiu rodinu. Keď prichádzajú o rodinu - buď im odchádzajú blízki zo života dobrovoľne alebo nedobrovoľne. Príde smrť, rozchody, rozvody, deti idú do sveta a rodina sa akoby rozpadá, hoci vďaka komunikačným prostriedkom dnes je kontakt možný, ale nie vždy dokáže udržať rodinu pokope.
Veľa ľudí popisuje za druhej svetovej vojny, keď sa posunula južná hranica Slovenska smerom až k Nitre, že rodiny sa rozdelili a nemali medzi sebou roky kontakt. Aj najbližší a nebola možná komunikácia. Aké to muselo byť pre tých ľudí strašné, ak vysokou hodnotou mali práve rodinu. Ale takéto skúšky prichádzajú stále.
Saritin príbeh
"V mojom živote bola práve moja rodina najvyššie postavená, doslova posvätná," povedala Sarita s tým, že ju už od svojho vydaja považovala za najvyššiu hodnotu vo svojom živote. Zdalo sa, že rodina sa jej stala cieľom, ktorý dosiahla a pochvaľovala si takýto život. "Tri deti, manžel a ja za okrúhlym stolom v kuchyni - tento obrázok predstavoval pre mňa vrchol blaženosti do chvíle, keď zomrela najprv najstaršia dcéra a o štyri roky na to manžel. Druhá dcéra sa vydala, tretia odišla do internátnej školy a ja som sa zosypala." Osud Sarite vzal to, na čom lipla, čoho sa kŕčovito držala.
Tak aj Saritin príbeh ukazuje, že nemôže byť rodina najvyššou hodnotou, hocijako sa nám zdá byť rodina posvätná.
Posvätnosť rodiny je v spojení muža a ženy a v plode ich spojenia, ktorými sú deti. Splodenie telesnej schránky, chrámu pre dušu, ktorá môže prísť na tento svet prostredníctvom tohto posvätného spojenia. Telo pre dušu, ktorá sa prichádza učiť, ako správne rásť, aby výsledkom bol zmysluplný celistvý životný pocit.
Keď sa Sarita postavila na nohy, upla sa na prácu, dokonca hovorievala, že kolegovia sú jej rodina. Môžete hádať, ako to dopadlo. Dostala výpoveď akoby z čista, jasna. Samozrejme, že výpoveď nespadla akoby náhodou z neba. Bola zákonitou odpoveďou vesmíru na to, že sa znovu chytila hmotného sveta a chcela v ňom nájsť istotu. Veľa podobných prípadov by pokračovalo rovnako aj o fraktál vyššie, kde rodinu, rod, nahradil ná-rod. Život nás posmeľuje, aby sme hľadali ďalej odpoveď na otázku, kde a čo je naša rodina. Je ňou celé ľudské spoločenstvo, ba i celý živý Svet, naša zem, matka - i sestra v jednom. Žiť túto hodnotu bez bolesti a strachu zo straty je možné iba vtedy, ak nad hodnotou rodiny sú vyššie hodnoty - Láska, Pravda, Sloboda.
Rodina, ktorú živia Láska, Pravda, Sloboda, je šťastnou, zdravou a posvätnou rodinou.
Boh sám je Láskou podľa našej kresťanskej viery, je teda tou najvyššou hodnotou, ak si urobíme boha z niečoho iného, chaos v živote nám ukáže, ako ideme a konáme proti sebe. Od hodnôt lásky, pravdy, slobody sa nemusíme a ani nemôžeme oddeliť. Ani smrťou. Dokážeme si uvedomiť, aká silná je rodina, keď je živená zhora hodnotou lásky, hodnotou slobody, hodnotou pravdy? Takáto rodina je slobodná rodina, v ktorej sa každý bude cítiť slobodným, bude šťastná, lebo sa v nej každý cíti šťastným, bude plná lásky, kde sa každý bude cítiť milovaný a bude milovať. Aká je rodina, kde tieto hodnoty nie sú, kde tieto hodnoty neživia rodinu? Bude bez lásky, slobody a šťastia. To je už čisté peklo.
Ak človek chce žiť tieto Božské hodnoty, cnosti je potrebné na ich dosiahnutie zamerať svoje životné ciele. Krátkodobé, strednodobé aj tie strategické. Už to, že kráčate smerom k nim, urobí cestu vášho života zmysluplnou a šťastnou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama